Svantovit Perun
3.SVANTOVIT
V ohromnom burácaní morských vån
V noci keï rozsvietil nebo luny spln
Rodí sa záblesk a rastie vo svetlo
èo temnotu z povrchu zemského zmietlo.
Z dia¾avy cvála kôò snehobiely,
cez polia, lesy vznešene trieli
Až tam k tým skaliskám divokým,
až tam k tým skaliskám divokým.
Na koni jazdec sedí neohrozený
Odetý v zlatom krá¾ovskom brnení
V ruke meè spravodlivosti drží statoène,
ktorého švihom svoje víazstvo zapoène.
Dvíha zrak na svoju najkrajšiu, milenú,
ktorú v náruèí mora vidí schúlenú
To v nej jeho hrdos prekvitá,
To v nej jeho hrdos prekvitá.
Svoj zmysel a múdros v žily jej vlial
Jak ochranca zase dohliada naò z vysokých brál
Ona h¾a zdvíha k nemu vrúcne svoje ruky
a víta ho jemnou piesòou letnej lúky.
Božský poh¾ad z nej sòal putá démona
Už neplaè moja Rujana, už viac nestonaj
Už neteèie krv, lež óda pre Svantovita znie
Už neteèie krv, lež óda pre Svantovita znie
Svantovit Perun
3. SVANTOVIT
En el estruendo inmenso de las olas marinas
En la noche cuando la luna llena ilumina el cielo
Un destello nace y crece en la luz
Que barre la oscuridad de la superficie terrestre.
Desde el reino de la nieve blanca,
pasan majestuosos por campos y bosques
Hasta llegar a esas rocas salvajes,
hasta llegar a esas rocas salvajes.
En un caballo monta un jinete intrépido
Vestido con una armadura real de oro
En su mano sostiene la espada de la justicia
Con la que asegura su victoria con un golpe.
Levanta la mirada hacia su más hermosa amada,
que ve acurrucada en los brazos del mar
En ella su orgullo florece,
en ella su orgullo florece.
Ha infundido su sentido y sabiduría en sus venas
Como un guardián que vigila desde las altas torres
Ella levanta sus manos hacia él con fervor
y lo recibe con una suave canción de pradera veraniega.
Su mirada divina rompe las cadenas del demonio
Ya no llores, mi Rujana, ya no gemas más
Ya no fluye sangre, solo suena una oda para Svantovit
Ya no fluye sangre, solo suena una oda para Svantovit